Nie je to zas tak dávno, čo iní kňazi okolo seba na území Slovenska chŕlili síru zo svojich úst a útočili na vybranú časť spoluobčanov. Mám pocit déjà vu. Tí minulí získali označenie „klérofašisti“. A dnešní? Koho alebo čo reprezentuje dnešný kňaz, ktorý šíri myšlienky obdobného charakteru?
Vždy som mal za to, že kňaz, obzvlášť kresťanský, má reprezentovať myšlienky a učenie Ježiša Krista. Mýlil som sa? Keď čítam o výrokoch, ktoré smeruje k rozdúchavaniu toho najhoršieho čo drieme v ľudských povahách, vyvolá to vo mne všelijaké obrazy kresťanskej histórie, len nie Nový Zákon a Ježiša. Skôr mi to pripomína inkvizíciu, hon na čarodejnice, horiace hranice a podobné hrôzy, čo už poznal tento náš svet. Kňaz, ktorý sa svojimi slovami a činmi blíži k temnej stránke cirkvi sa určite vzdiaľuje od učenia plného lásky.
Už len to, že kňaz dokáže cítiť v sebe nenávisť je varovný signál. To že ju aj šíri je za hranicou organizácie, ktorou sa zaštiťuje. Človek, ktorý v sebe živí nenávisť je najčastejšie ten čo neodborne spracoval svoje minulé emočné traumy. Navyše emócia tohto typu škodí práve tomu, kto ju pociťuje. Mení jeho osobnosť a prehlbuje psychický problém. Akú traumu mal kňaz u ktorého sa rozvinul odpor k niečomu o čom nič nevie? Alebo vie? A ako to môže vedieť? Možno sa jedná len o prejav univerzálnej xenofóbie, teda o strach zo všetkého neznámeho. Avšak ak kňaz použije terminológiu, ktorá je výhradne v línii fašistickej rétoriky, pri ktorej všeobecný obsah neexistuje, ide o cielený útok. Nejde o snahu o pochopenie, ale o vyvolanie agresivity, a získanie podpory tých, ktorí inklinujú k rovnakému.
Je to ešte kňaz?